Cieľom tohto štvorboja bolo: "do pondelka nasledujúceho týždňa vybaviť ruské víza".
Ešte pred ostrým štartom súťaže som absolvoval dlhodobo plánovanú výluku v podobe služobnej cesty do Žilinskej univerzity. Na nasledujúci deň sa spustil samotný blázninec.
Na štart prvej disciplíny: „Vybavovanie víz cez "Balls Boys" za 6 dní“ som sa postavil hrdo.
S pevným odhodlaním v hlave a prehnaným optimizmom v zadku som po celodennom telefonovaní prišiel ku krutému zisteniu. Marcelov životný leitmotív platí: "Že smích? To prejde!“. "Balls Boys" si vybavuje víza prostredníctvom vízovej agentúry. Tá potrebuje na vybavenie obchodných víz 6 dní. Mne však už zostávali len štyri aj s cestou na letisko.
Na druhý deň, sklamaný z neúspechu v prvej disciplíne som zakľakol do štartovacích blokov nasledujúcej disciplíny: „Zháňanie fingovaného pozvania za 2 dni“.
S novou vervou presvedčiť seba a Marcela, že „predsa sa krúti...“, ma napadla spásonosná myšlienka: požiadať o pomoc pani Kollárovou. Tá vybavuje služobné cesty ako na bežiacom páse. Ani som netušil, že to nebude bežiaci pás ale skôr U-rampa. Po krátkej konzultácii s ňou som dostal nevinne vyzerajúce technologické zadanie: vybaviť pozvanie z hociakej Ruskej firmy, ochotnej predstierať, že ideme na obchodné jednanie práve k nim. A pokiaľ možno, ešte v ten deň! Ostatné už zariadi ona. Opäť som sa obrátil na svojich hostiteľov z "Balls Boys". V súlade s britským suchým humorom mi odpovedali, že oni nemajú možnosť vybaviť mi také pozvanie, že oni využívajú služieb vízovej agentúry. A aby nebolo pochýb, kto tu zlyhal, nezabudli mi pripomenúť, že pozvanie už sušíme vo VÚJE mesiac. Síce všetko čo povedali bola pravda, ale v tej chvíli mi to bolo prd platné. Cítil som sa ako v tej scénke „Lord a James", keď Lord hovorí sluhovi: „James, Ty vypálené jadrové palivo. Prestaň už tomu kanárikovi sypať proso, nevidíš, že mu nechutí, veď už ho týždeň nežerie““Niet divu Pane, pred týždňom totiž skapal od smädu.“
A tak som sa rozhodol využiť vlastné sprostredkovacie kanále. Oslovil som všetkých na ktorých som si spomenul: Karola R., Katarínu M., R. staršieho, p. B., Martina S. a nepriamo i Jožka H. Po prvom vyvolávacom kole som si vytypoval dvoch favoritov: našu Katarínu a Martina S. Najprv som zavolal Kataríne. Tá mi s hrdosťou v hlase oznámila, že zajtra, t.j. vo štvrtok, tu bude zástupca ruskej firmy a pokúsi sa pozvania vybaviť. Uľavilo sa mi. Naskytla sa mi ideálna príležitosť ako vyriešiť celú túto šlamastiku. Bolo to až tak nádejné, že som poodvolával všetky ostatné aktivity, aby som neobťažoval niekoľko firiem naraz. Dobrú náladu mi po niekoľkých hodinách pokazila Katarína sama. Upozornila ma, aby som sa na ňu veľmi nespoliehal, lebo do VUJE príde radový pracovník a na pozvanie treba súhlas generálneho riaditeľa. Krutá pravda ako otlak na päte po celodennej túre.
Z tohto dôvodu som opäť zintenzívnil svoje hľadanie a oslovil som aj Martina. Martin bol dobrý typ. Ponúkol mi všemožnú pomoc, ale aj on niečo odo mňa chcel: priviezť z Ruska akési drátiky. Zredlo mi. Hneď sa mi v mysli vybavili všetky možné riziká a komplikácie na colnici. Martin sa na mne zjavne zabával lebo navrhol, aby sme si celú zásielku rozdelili medzi sebou. V najhoršom prípade skončíme v base všetci, takže mi nebude samému smutno...
Po takto zbabranom dni ma čakal deň nasledujúci, deň pravdy, štvrtok. Stavil som všetko na jednu kartu: „Buď príde Rus a vybaví čo sa dá, alebo nech mi pomáhajú všetci svätí“. Ráno, akoby nič som sa vybral na služobnú cestu do Mochoviec, naivne dúfajúc, že keď už je všetko tak perfektne pripravené, tak už to Katarína, alebo Marcel za mňa dotiahne. Asi po pol hodine jednania sa ukázalo, že som v Mochovciach úplne zbytočne. Moje otázky by sa prejednávali najskôr tak o deviatej večer. Moju motiváciu vrátiť sa podporil ešte riaditeľ divízie. O 10:00 mi zatelefonoval: „Úloha číslo jedna: vrátiť sa okamžite do VÚJE. Úloha číslo dva: dotiahnuť s Rusmi čo som rozbabral. Úloha číslo tri: v prípade neúspechu, účasť na verejnom pranierovaní mojej neschopnosti“. Keď som prišiel, chvalabohu, už bol Rus vo VUJE. Milý, ochotný, mladý človek, bojoval ako pravý ruský medveď. Behom troch hodín vybavil malý zázrak. O 16:30 som už mal kópiu pozývacieho listu v ruke. Cítil som sa ako King Kong a „dostal som smích“. Keby som si vtedy radšej spomenul na Marcela: „Smích? To prejde...“. Ó aké prorocké toť slová...
Na druhý deň začala tretia disciplína štvorboja: „Vybavovanie víz na Ruskom konzuláte za jeden deň.“
Pani Kollárová sa v piatok vybrala na Ruský konzulát a zistila ... problémy... Naši kolegovia z Ruska zabudli do pozývacieho listu napísať IČO a DIČ svojej firmy. S hrôzou v hlase mi oznámila túto skutočnosť a vyzvala ma, aby som sa pokúsil vybaviť opravené pozvanie. Nakoniec nezabudla dodať, že konzulát sa zatvára o dvanástej. Keď mi to telefonovala zostávali nám dve hodiny. Nastala panika. Kolega z Ruska, ktorý pozvanie vybavoval telefón nezdvíhal. V tomto kritickom momente zabrala Katarína. Bola to práve ona, kto opravu pozývacieho listu vybavil. Ja som sa madzitým, spolu s Marcelom, zúčastňoval prípravy prezentácie. O 11:15 som obdržal e-mailom nové pozvanie. Podľa dohody s p. Kollárovou, ktorá čakala v akejsi cestovnej kancelárii, som pozvanie odoslal tam. Mala k dispozícii niečo vyše štyridsať minút, aby ho vytlačila a zaniesla na ruské úrady. Uvoľnil som sa. Tentoraz už malo byť všetko v poriadku. Malo, ale nebolo...
O 11:30 mi telefonovala, že síce pozvanie do cestovky dorazilo, ale nedá sa vytlačiť. Poprosila ma, aby som formát zmenil z A3 na A4. Naštartoval som teda virtuálny počítač SKRAcrobat a s trasúcimi sa rukami, rozklepanými nohami a rozbúchaným srdcom som pretransformoval dokument do formátu A4 a poslal späť.
O 11:50 p. Kollárová predstúpila pred konzulárneho úradníka s opraveným pozývacím listom v ruke. Po chvíli jej úradník oznámil jóbovú správu: "K nám ale žiadne opravené pozvanie ešte neprišlo. A to čo držíte v ruke ste si mohli prepísať samy doma". Z posledných psychických síl sa rozhodla použiť svoj šarm a naladiť sa na jeho empatickú žľazu: "Verte mi prosím, presne také pozvanie, aké držíte v ruke poslali určite aj Vám, len možno ešte nedorazilo... Prosím verte mi..." a nahodila trpiteľský výraz ako Kocúr v čižmách na Shrecka...
Nastala chvíľa ako pri záverečnom verdikte "SuperStart"... už sa nedá nič urobiť... už sa dá len čakať ... a nervy pracovali ako pri ruskej rulete... sekunda za sekundou...zľutuj sa nad nami....
Zrazu prišlo rozuzlenie: "V pondelok do 15:00 si príďte po pasy s vízami. Ak to stihneme..." ... znel neistý verdikt úradníka...Z tohto dôvodu sme si lietadlo vybavili s odletom vo večerných hodinách. Skorší termín jednoducho nepripadal do úvahy...
O 15:30 sme sedeli v aute s vízami na ceste do Švechatu. Pozerajúc z okna, som občas nechápavo pokrútil hlavou:
O 11:30 mi telefonovala, že síce pozvanie do cestovky dorazilo, ale nedá sa vytlačiť. Poprosila ma, aby som formát zmenil z A3 na A4. Naštartoval som teda virtuálny počítač SKRAcrobat a s trasúcimi sa rukami, rozklepanými nohami a rozbúchaným srdcom som pretransformoval dokument do formátu A4 a poslal späť.
O 11:50 p. Kollárová predstúpila pred konzulárneho úradníka s opraveným pozývacím listom v ruke. Po chvíli jej úradník oznámil jóbovú správu: "K nám ale žiadne opravené pozvanie ešte neprišlo. A to čo držíte v ruke ste si mohli prepísať samy doma". Z posledných psychických síl sa rozhodla použiť svoj šarm a naladiť sa na jeho empatickú žľazu: "Verte mi prosím, presne také pozvanie, aké držíte v ruke poslali určite aj Vám, len možno ešte nedorazilo... Prosím verte mi..." a nahodila trpiteľský výraz ako Kocúr v čižmách na Shrecka...
Nastala chvíľa ako pri záverečnom verdikte "SuperStart"... už sa nedá nič urobiť... už sa dá len čakať ... a nervy pracovali ako pri ruskej rulete... sekunda za sekundou...zľutuj sa nad nami....
Zrazu prišlo rozuzlenie: "V pondelok do 15:00 si príďte po pasy s vízami. Ak to stihneme..." ... znel neistý verdikt úradníka...Z tohto dôvodu sme si lietadlo vybavili s odletom vo večerných hodinách. Skorší termín jednoducho nepripadal do úvahy...
V pondelok odštartovala posledná disciplína štvorboja: "Odlet z Viedne s platnými vízami za tri hodiny".Ráno sme sa venovali záverečným prípravám podkladov na prezentácie v Rusku. Zodpovedný za prezentácie bol Marcel a bol od rána úplne ponorený do tejto činnosti. Asi o deviatej, prišiel za mnou Martin s poslednými inštrukciami o prevzatí káblikov. "Poď, požiadame aj Marcela, či nejaké neprevezie aj on", navrhol Martin, neznajúc pomery. No poď, vyskúšame... zasmial som sa v duchu nad tým čo bude nasledovať... Kto nikdy nevidel Marcela v situáciách, kedy musí niečo risknúť, nevie o čom hovorím... Po minúte hrobového ticha, bez toho aby odlepil oči od obrazovky, sucho skonštatoval: "Doteraz som mal dobrú náladu... vy ste mi ju pokazili" a ticho... Či to znamenalo áno, či nie sme sa dozvedeli až o 14:30, keď sme čakali na pasy pred Ruským konzulátom. Zrazu, úplne bez akéhokoľvek vzťahu k tomu o čom sme sa dovtedy bavili, z ničoho nič, z neho vyliezlo: "Neberiem to!" a opäť ticho ... Pravdepodobne tak dlho trvala Marcelova nepohoda... Nasledujúcich neviem koľko hodín, pravdepodobne, nasledovala fáza zotavovania sa z tohto stresu...
O 15:30 sme sedeli v aute s vízami na ceste do Švechatu. Pozerajúc z okna, som občas nechápavo pokrútil hlavou:
"Tak toto vymyslí len život sám..."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára