Visa for VUJE RedBull Extreme

Všetko sa začalo v pondelok, neočakávaným príchodom Jozefa do mojej kancelárie. S otvorenými ústami som prijal správu, že pôjdem na služobnú cestu do Moskvy. Od študentských čias je to po prvý raz, čo ma niekto vyslal na služobnú cestu do Ruska. A to bola na dlhú dobu posledná dobrá správa, lebo potom už nasledoval čistý adrenalín: vybavovanie ruských víz.

Cieľom tohto štvorboja bolo: "do pondelka nasledujúceho týždňa vybaviť ruské víza".

Ešte pred ostrým štartom súťaže som absolvoval dlhodobo plánovanú výluku v podobe služobnej cesty do Žilinskej univerzity. Na nasledujúci deň sa spustil samotný blázninec.

Na štart prvej disciplíny: „Vybavovanie víz cez "Balls Boys" za 6 dní“ som sa postavil hrdo. 

S pevným odhodlaním v hlave a prehnaným optimizmom v zadku som po celodennom telefonovaní prišiel ku krutému zisteniu. Marcelov životný leitmotív platí: "Že smích? To prejde!“. "Balls Boys" si vybavuje víza prostredníctvom vízovej agentúry. Tá potrebuje na vybavenie obchodných víz 6 dní. Mne však už zostávali len štyri aj s cestou na letisko.

Na druhý deň, sklamaný z neúspechu v prvej disciplíne som zakľakol do štartovacích blokov nasledujúcej disciplíny: „Zháňanie fingovaného pozvania za 2 dni“.

S novou vervou presvedčiť seba a Marcela, že „predsa sa krúti...“, ma napadla spásonosná myšlienka: požiadať o pomoc pani Kollárovou. Tá vybavuje služobné cesty ako na bežiacom páse. Ani som netušil, že to nebude bežiaci pás ale skôr U-rampa. Po krátkej konzultácii s ňou som dostal nevinne vyzerajúce technologické zadanie: vybaviť pozvanie z hociakej Ruskej firmy, ochotnej predstierať, že ideme na obchodné jednanie práve k nim. A pokiaľ možno, ešte v ten deň! Ostatné už zariadi ona. Opäť som sa obrátil na svojich hostiteľov z "Balls Boys". V súlade s britským suchým humorom mi odpovedali, že oni nemajú možnosť vybaviť mi také pozvanie, že oni využívajú služieb vízovej agentúry. A aby nebolo pochýb, kto tu zlyhal, nezabudli mi pripomenúť, že pozvanie už sušíme vo VÚJE mesiac. Síce všetko čo povedali bola pravda, ale v tej chvíli mi to bolo prd platné. Cítil som sa ako v tej scénke „Lord a James", keď Lord hovorí sluhovi: „James, Ty vypálené jadrové palivo. Prestaň už tomu kanárikovi sypať proso, nevidíš, že mu nechutí, veď už ho týždeň nežerie““Niet divu Pane, pred týždňom totiž skapal od smädu.“

A tak som sa rozhodol využiť vlastné sprostredkovacie kanále. Oslovil som všetkých na ktorých som si spomenul: Karola R., Katarínu M., R. staršieho, p. B., Martina S. a nepriamo i Jožka H. Po prvom vyvolávacom kole som si vytypoval dvoch favoritov: našu Katarínu a Martina S. Najprv som zavolal Kataríne. Tá mi s hrdosťou v hlase oznámila, že zajtra, t.j. vo štvrtok, tu bude zástupca ruskej firmy a pokúsi sa pozvania vybaviť. Uľavilo sa mi. Naskytla sa mi ideálna príležitosť ako vyriešiť celú túto šlamastiku. Bolo to až tak nádejné, že som poodvolával všetky ostatné aktivity, aby som neobťažoval niekoľko firiem naraz. Dobrú náladu mi po niekoľkých hodinách pokazila Katarína sama. Upozornila ma, aby som sa na ňu veľmi nespoliehal, lebo do VUJE príde radový pracovník a na pozvanie treba súhlas generálneho riaditeľa. Krutá pravda ako otlak na päte po celodennej túre.


Z tohto dôvodu som opäť zintenzívnil svoje hľadanie a oslovil som aj Martina. Martin bol dobrý typ. Ponúkol mi všemožnú pomoc, ale aj on niečo odo mňa chcel: priviezť z Ruska akési drátiky. Zredlo mi. Hneď sa mi v mysli vybavili všetky možné riziká a komplikácie na colnici. Martin sa na mne zjavne zabával lebo navrhol, aby sme si celú zásielku rozdelili medzi sebou. V najhoršom prípade skončíme v base všetci, takže mi nebude samému smutno...

Po takto zbabranom dni ma čakal deň nasledujúci, deň pravdy, štvrtok. Stavil som všetko na jednu kartu: „Buď príde Rus a vybaví čo sa dá, alebo nech mi pomáhajú všetci svätí“. Ráno, akoby nič som sa vybral na služobnú cestu do Mochoviec, naivne dúfajúc, že keď už je všetko tak perfektne pripravené, tak už to Katarína, alebo Marcel za mňa dotiahne. Asi po pol hodine jednania sa ukázalo, že som v Mochovciach úplne zbytočne. Moje otázky by sa prejednávali najskôr tak o deviatej večer. Moju motiváciu vrátiť sa podporil ešte riaditeľ divízie. O 10:00 mi zatelefonoval: „Úloha číslo jedna: vrátiť sa okamžite do VÚJE. Úloha číslo dva: dotiahnuť s Rusmi čo som rozbabral. Úloha číslo tri: v prípade neúspechu, účasť na verejnom pranierovaní mojej neschopnosti“. Keď som prišiel, chvalabohu, už bol Rus vo VUJE. Milý, ochotný, mladý človek, bojoval ako pravý ruský medveď. Behom troch hodín vybavil malý zázrak. O 16:30 som už mal kópiu pozývacieho listu v ruke. Cítil som sa ako King Kong a „dostal som smích“. Keby som si vtedy radšej spomenul na Marcela: „Smích? To prejde...“. Ó aké prorocké toť slová...

Na druhý deň začala tretia disciplína štvorboja: „Vybavovanie víz na Ruskom konzuláte za jeden deň.“

Pani Kollárová sa v piatok vybrala na Ruský konzulát a zistila ... problémy... Naši kolegovia z Ruska zabudli do pozývacieho listu napísať IČO a DIČ svojej firmy. S hrôzou v hlase mi oznámila túto skutočnosť a vyzvala ma, aby som sa pokúsil vybaviť opravené pozvanie. Nakoniec nezabudla dodať, že konzulát sa zatvára o dvanástej. Keď mi to telefonovala zostávali nám dve hodiny. Nastala panika. Kolega z Ruska, ktorý pozvanie vybavoval telefón nezdvíhal. V tomto kritickom momente zabrala Katarína. Bola to práve ona, kto opravu pozývacieho listu vybavil. Ja som sa madzitým, spolu s Marcelom, zúčastňoval prípravy prezentácie. O 11:15 som obdržal e-mailom nové pozvanie. Podľa dohody s p. Kollárovou, ktorá čakala v akejsi cestovnej kancelárii, som pozvanie odoslal tam. Mala k dispozícii niečo vyše štyridsať minút, aby ho vytlačila a zaniesla na ruské úrady. Uvoľnil som sa. Tentoraz už malo byť všetko v poriadku. Malo, ale nebolo...

O 11:30 mi telefonovala, že síce pozvanie do cestovky dorazilo, ale nedá sa vytlačiť. Poprosila ma, aby som formát zmenil z A3 na A4. Naštartoval som teda virtuálny počítač SKRAcrobat a s trasúcimi sa rukami, rozklepanými nohami a rozbúchaným srdcom som pretransformoval dokument do formátu A4 a poslal späť.

O 11:50 p. Kollárová predstúpila pred konzulárneho úradníka s opraveným pozývacím listom v ruke. Po chvíli jej úradník oznámil jóbovú správu: "K nám ale žiadne opravené pozvanie ešte neprišlo. A to čo držíte v ruke ste si mohli prepísať samy doma". Z posledných psychických síl sa rozhodla použiť svoj šarm a naladiť sa na jeho empatickú žľazu: "Verte mi prosím, presne také pozvanie, aké držíte v ruke poslali určite aj Vám, len možno ešte nedorazilo... Prosím verte mi..." a nahodila trpiteľský výraz ako Kocúr v čižmách na Shrecka...
Nastala chvíľa ako pri záverečnom verdikte "SuperStart"... už sa nedá nič urobiť... už sa dá len čakať ... a nervy pracovali ako pri ruskej rulete... sekunda za sekundou...zľutuj sa nad nami....
Zrazu prišlo rozuzlenie: "V pondelok do 15:00 si príďte po pasy s vízami. Ak to stihneme..." ... znel neistý verdikt úradníka...Z tohto dôvodu sme si lietadlo vybavili s odletom vo večerných hodinách. Skorší termín jednoducho nepripadal do úvahy...

V pondelok odštartovala posledná disciplína štvorboja: "Odlet z Viedne s platnými vízami za tri hodiny".

Ráno sme sa venovali záverečným prípravám podkladov na prezentácie v Rusku. Zodpovedný za prezentácie bol Marcel a bol od rána úplne ponorený do tejto činnosti. Asi o deviatej, prišiel za mnou Martin s poslednými inštrukciami o prevzatí káblikov. "Poď, požiadame aj Marcela, či nejaké neprevezie aj on", navrhol Martin, neznajúc pomery. No poď, vyskúšame... zasmial som sa v duchu nad tým čo bude nasledovať... Kto nikdy nevidel Marcela v situáciách, kedy musí niečo risknúť, nevie o čom hovorím... Po minúte hrobového ticha, bez toho aby odlepil oči od obrazovky, sucho skonštatoval: "Doteraz som mal dobrú náladu... vy ste mi ju pokazili" a ticho... Či to znamenalo áno, či nie sme sa dozvedeli až o 14:30, keď sme čakali na pasy pred Ruským konzulátom. Zrazu, úplne bez akéhokoľvek vzťahu k tomu o čom sme sa dovtedy bavili, z ničoho nič, z neho vyliezlo: "Neberiem to!" a opäť ticho ... Pravdepodobne tak dlho trvala Marcelova nepohoda... Nasledujúcich neviem koľko hodín, pravdepodobne, nasledovala fáza zotavovania sa z tohto stresu...

O 15:30 sme sedeli v aute s vízami na ceste do Švechatu. Pozerajúc z okna, som občas nechápavo pokrútil hlavou:

"Tak toto vymyslí len život sám..."

Demänová v znamení Jin a Jang

Tento-krát som pozvanie na Demänovú prijal s rozpakami:

"Ísť, či neísť, toť otázka..."

Hoci som mal v deň odchodu naplánovaný program, nebol by to veľký problém preorganizovať ho... ale... chce sa mi vôbec?

V poslednom čase, totiž, trpím akýmsi syndrómom vyhorenia, ktorý je už viac ako dva roky hojne živený každo-mesačným pohľadom na moju výplatnú pásku a komentármi mojej manželky na danú tému...

Aby som si teda odpovedal presne a jasne na túto jednoduchú otázku, aplikoval som najmodernejšie metódy z oblasti brainstormingu, decision-making-u, couchingu a gaučingu a začal som, v súlade s metodikou. Najprv štúdiom externých zdrojov, následne, dekompozíciou problému na parciálne otázky a nakoniec, vytvorením megalománskej vízie pretavenej do koncepcie neuskutočniteľného a položil som si niekoľko dotieravých otázok:

Dozviem sa tam niečo užitočné?

Nasmeroval som otázku priamo do centra mojej šiestej čakry, alias tretieho oka, ktoré je sídlom vyššej inteligencie. Ako to už býva zvykom, na priamu otázku som dostal vyhýbavú odpoveď: ..."Nedozvieš sa nič konkrétne, ale všetko môže byť dôležité pre Tvoje prežitie"...Výsledok potešujúci, ale nijak nápomocný...Pokračoval som teda spresňujúcimi otákami na nižšie položené oblasti mojej aury...

Zažijem tam niečo zaujímavé? 

Síce mierne sklamaný, namieril som svoj drobnohľad na centrum tvorivosti a komunkácie, ktoré má sídlo v štítnej žľaze: ... avšak akokoľvek som sa snažil, nič som nepocítil... Žľaza akoby bola nemá... Buď jej nesadla otázka, alebo ju jednoducho nemám, ani tú žľazu a možno ani tú auru, vysvetľoval som si toto nepochybné zlyhanie a začal som byť trochu nervózny, lebo to narúšalo môj obraz o sebe, ako o vysoko inteligentnej a duchovnej bytosti, ktorý sa začal rozplývať, ako rozvarené guľky v rajčinovej omáčke ...

Bude tam sranda?

S mierne nalomenou dôverou k učeniu tantristického hinduizmu, som sa obrátil na ešte nižšie postavený energetický bod: podžalúdkovú žľazu, ktorá je okrem iného centrom sebarealizácie a osobnej charizmy... "Podľa toho, kto tam pôjde", zaznel konečne akýsi vnútorný hlas a definitívne posunul riešenie do správnych koľají.... Nasledovala zákonitá otázka. Tak zákonitá, ako bolo zákonité i moje vytriezvenie z ilúzii o ušľachtilosti a nevinnosti môjho rozhodovania.

Budú tam aj baby?

Zaznela rozhodujúca otázka, namierená na samý suterén môjho astrálenho tela: hrubé črevo, konečník a pohlavné orgány, teda centrá prežitia, vylučovania a sexuálnych funkcií: "Budú! Tak čo špekuluješ!", zaznelo, tam, zospodu, ako ozvena zo sudne priamo medzi oči. Odvracajúc a ovracajúc, svoj vnútorný zrak od tejto ponižujúcej pravdy, som prišiel k neodvratnému poznaniu:

"Nech robíš, čo robíš, na koniec i tak rozhoduje testosterón..."

Cesta do Demänovej ubiehala rýchlo. Rýchle a prázdne cesty predznamenali celý neskorší priebeh akcie. Tohtoročná Demänová patrila k tým najpohodovejším. Žiadne problémy, žiadne stresy, výborný program a príjemní ľudia. Je pravda, že nás bolo menej ako v minulosti, ale na druhej strane tu boli len tí, ktorí si to prišli naozaj vychutnať.

Hneď v prvý večer sa hral futbal. Bolo to múdre rozhodnutie, lebo každý iný deň, hrozila silná, alkoholická indispozícia hráčov a to nechcel nikto riskovať.

Konečne, po večeri, prišla na rad spoločenská hra Aktivity. Hra pravdy. Dve družstvá, čisto mužské (ja, Elo, Dušan a Peter) a čisto ženské (Iveta, Denisa, Miša a Janka), sa postavili proti sebe ako intelektuálni gladiátori v starovekej aréne. Obe mužstvá zvádzali ľúty boj. Obe sa snažili uštedriť súperovi čo najzdrvujúcejšiu porážku. Obe, stimulovala tá istá vidina: "nakopať tých druhých koľko sa do nich zmestí". Veď sa hralo o česť. O potvrdenie dominancie jedného pohlavia nad druhým.

Vidina víťazstva, živená odvekou mužsko-ženskou rivalitou: kto je lepši, múdrejši a schopnejší, vytvárala napätú atmosféru, ktorá stimulovala všetkých súťažiacich k vrcholným výtvarnými, verbálnym a hereckým výkonom. Ústrednou postavou nášho mužstva sa stal bezpochyby Peter. Jeho zodpovedná psychologická príprava pred zápasom a najmä požitie povolených, tekutých, výživových doplnkov, ho vybičovali k vrcholnému výkonu sezóny. Peter, kvôli víťazstvu obetoval všetko. Zahodil všetky svoje zábrany, predstieranú plachosť a ešte predstieranejšiu hanblivosť. O jeho nasadení svedčí i tento výrok: "oni (my, jeho spolu-súťažiaci, pozn. red.) hrajú srdcom, ja hrám všetkým!". Motto, ktoré sa stane mottom novej generácie hráčov-hrdinov. Jeho nástupníci sa však môžu inšpirovať i ďalšími perlami v jeho podaní. Pantomímu "stuhnutej šije" predviedol priamo na mne a keď som nevedel prísť na to, čo naznačuje, začal ma škrtiť ako Othello Desdemónu. Síce to veľmi nepomohlo, ale jeho nasadenie bolo strhujúce... nás strhávalo k veľkolepým výkonom a baby do depresie. Ale i ďalšie ukážky, napríklad pantomíma raka patrila k vrcholným číslám sezóny. Prstami cvakal ako elektro-manipulant bez-kontaktným ampérmetrom, kým Dušanovi nedocvaklo, že znázorňuje raka. Krásny výsledok... Kolektívny duch nášho mužstva sa prejavil i pri kolektívnej kritike Dušana za jeho kresbu udice, ktorá vyzerala ako transmisia z 20.rokov minulého storočia v starom Trnavskom mlyne. Kritika sa oplatila. V ďalších kolách sa Dušan stal rozhodujúcim hádačom správnych odpovedí... Vynikajúcimi znalosťami češtiny sa blysol Elo. "Pletací drát" pretlmočil ako slovenské ihlice a bravúrnou kresbou nezadržateľne skóroval. Nikto, ani my ani baby, sme si neboli istí, či si to vymyslel, ale bol taký presvedčivý, že by o svojej pravde presvedčil i vedcov z ústavu Dionýza i Ľudovíta Štúra dohromady. Znalosti z češtiny preukázal i Peter. Kresbu "mravenečníka" identifikoval ako mravenčiara a skutočne sa trafil. Žiadny tapír, alebo mravcolev, ako som navrhoval ja. Mravenčiar a basta. Hrali sme celkovo tri kolá a všetky tri sme vyhrali my, muži. Na konci vypukli neviazané oslavy, sprevádzané oslavným chorálom: "Hořkej kalich se mnou do dna pít" v podaní hlavného aktéra a reportážnymi otázkami typu: "Denisa, ako sa cítiš?". Táto zdrvujúca porážka ženám spôsobila malý šok. Ako to už býva u porazených, príčiny hľadali v pochybných výhovorkách typu: "mali ste šťastie na ľahké úlohy", "my sme mali smolu na málo bodované úlohy", "rozhodca vám nadŕžal" a iné, víťazom krásne znejúce výroky...

Na druhý deň sme sa vybrali na výlet. Najprv na úzko-koľajnú železnicu do Čierneho Balogu. K prvej zastávke nášho výletu sme sa viezli 1,5 hodinu autobusom. Potom sme nasadli do úzkokoľajných vagónov a odviezli sme sa ďalšie tri kilometre rýchlosťou rýchlejšie-kráčajúceho chodca. V cieli nás privítal skanzen. Dostali sme rozchod. Asi tak na jednu hodinu.

Zopár presvedčených turistov sa vybralo do skanzemu. Drvivá väčšina ostatných, sme sa rozhodli pre iný druh telesnej i duševnej aktivity v lone prekrásnej prírody za nádherného počasia. Tí podpriemerní "športovci" si vystačili s mlátením prázdnej slamy bez rozdielu témy, priemerní pridali pofajčievanie na slnku na čas a mixovanie Radlera s kofolou v družstvách. Tí najlepší sa zaoberali náročnejšími sólovými disciplínami ako sú slovenská hádzaná - štafeta jednotlivcov (každú rundu platí niekto iný pozn. red.), poprípade slovenský dvojboj (pivo prekladané borovičkou, pozn. red.). O dvanástej sme už boli všetci príjemne unavaní, hladní a pripravení na ďalší bod programu: obed. Halušky, navzdory počiatočným protestom kuchára boli chutné a v čas. Po dobrom obede sme nasadli do toho istého vláčika a odviezli sa tie isté tri kilometre, späť k autobusu.

Ďalšou zastávkou bola Bystrianska jaskyňa. Asi po hodine cesty sme sa dostavili na miesto, ktoré nijak nepripomínalo krasové útvary. Zakrátko ma vstup do jaskyne vyviedol z omylu. Teplota 5°C niektorých prinútila obliecť si vetrovku, iných pritúliť sa k sebe bližšie. Nasledovala asi 45 minútová prehliadka najzaujímavejších úkazov. Atraktívna mladá sprievodkyňa okamžite zaujala pozornosť všetkých prítomných samcov... Vysvetlila nám, že použitím fantázie a predstavivosti môžeme identifikovať rôzne objekty na stenách jaskyne: veľký baldachýn, malý baldachýn, večných milencov,  korytnačku, indiána a ťavu dvojhrbú s odtrhnutou hlavou. To však nemala robiť, lebo fantázia niektorých bola už niekde úplne inde. V jednej jaskynnej chodbe o tom nikoho nenechal na pochybách Valér. "Slečna, a tento objekt sa ako volá?" a ukázal na stalagmit falického tvaru, nadštandardných negroidných rozmerov. Mladá dáma sa dostala do rozpakov.  "Ja navrhujem: ženský sen", víťazoslávne zablikali kontrolky mladému machovi. Zakrátko už naše sny pokračovali v sedadlách autobusu po ceste domov...

Doma nás čakal záverečný bod programu. Ako to už býva na Demänovej tradíciou, bowling. K poslednej činnosti dňa niektorí pristúpili veľmi zodpovedne. Veď v stávke boli naše individuálne schopnosti a v prípade neúspechu, doživotný výsmech kolegov. Do role špičkových pretekárov sa obzvlášť vcítil Elo, ktorý sa tak snažil, že hodil guľou nie pred seba, ale za seba, ohrozujúc pri tom ostatných aktérov pri stole. Nabudúce mu budeme musieť postaviť trojštvrťový sektor ako guliarovi pri hode diskom. Za svoj výkon získal prestížnu cenu "najhorší hod večera". Ale nedali sa zahanbiť ani ďalší, napríklad Heňo. Tomu náročná situácia tak zviazala nohy, že sa pošmykol a letel dva metre dolu nosom, testujúc vlastnou hruďou drsnosť dráhy... S vypätím všetkých síl bojoval i Peter, ktorý sa pochválil, že tak váľal gule, že si až strhol kožku ... na prste ...

Na záver večera boli vyhlasované výsledky. Na treťom mieste sa umiestnila Denisa. Nahrala viac ako mnohí z nás a pomsta na seba nenechala dlho čakať. "Ako sa cítiš, Peter, že ťa porazila žena?", vystrelilo z nej ako blesk z jasného neba. "Nafigu...", popisoval svoje pocity Peter v roli porazeného. Už spomínaný chorál "Hořkej kalich se mnou do dna pít!" si tentoraz vychutnala Denisa. Jediným porazeným sa pravdepodobne cítil Valér, ktorý obsadil až druhé miesto...

Demänovej 2011 niet čo vyčítať. Všetko klapalo ako malo. Všetci boli fantastickí. Nevyskytli sa žiadne veľké problémy. Organizátori zvládli náročný program na jednotku a hoci sa všetko začínalo pre mňa rozpačito, nabudúce určite pôjdem.

Počkať, a čo ak nepôjdu baby? A prečo by nešli, však stojíme za to!

M.H.